História fotografie

Obraz v camere obscure a trvalý záznam

Camera obscura je tmavý priestor s malým otvorom alebo optickým prvkom. Svetlo z predmetov vytvára na protiľahlej ploche obrátený obraz. Zariadenie pomáhalo pri pozorovaní a kreslení, ale samotné premietanie obraz neuchovávalo. Fotografia vznikla spojením optického obrazu so svetlocitlivým materiálom a postupom, ktorý výsledok stabilizoval.

Malý otvor obmedzuje množstvo svetla. Objektív umožňuje sústrediť viac svetla a zaostriť obraz. Aj filmový alebo digitálny fotoaparát má svetlotesný priestor a riadený prístup svetla; spôsob záznamu sa však odlišuje.

Niépce a heliografia

Nicéphore Niépce experimentoval so svetlocitlivou asfaltovou vrstvou. Osvetlenie menilo jej rozpustnosť a umožnilo zachovať obraz. Jeho známa snímka pohľadu z okna vznikla približne v rokoch 1826 až 1827. Dlhá expozícia znamenala, že tento postup nebol vhodný na bežné zachytenie pohybu.

Podstatný krok nebol iba vznik obrazu, ale jeho uchovanie. Bez stabilizácie by ďalšie svetlo záznam zmenilo alebo zničilo. Historický vývoj fotografie preto sleduje súčasne citlivosť materiálu, expozičný čas, ostrosť, trvanlivosť a možnosti rozmnožovania.

Daguerrotypia a Talbotov negatív

Daguerrov postup bol verejne predstavený v roku 1839. Daguerrotypia vytvárala detailný obraz na kovovej doske. Výsledok bol jedinečným priamym obrazom; nevznikal z negatívu, ktorý by sa jednoducho používal na výrobu množstva kópií.

William Henry Fox Talbot rozvíjal papierový negatív a postup negatív–pozitív. Negatív má obrátené jasové vzťahy; svetlé miesto predlohy sa javí tmavšie. Pri kontaktnom kopírovaní na ďalší svetlocitlivý papier vznikol pozitív. Jeden negatív tak umožnil viac pozitívnych kópií. Kalotypia mala inú kresbu než daguerrotypia, ale jej reprodukčný princíp bol zásadný.

Farebná a digitálna fotografia

James Clerk Maxwell v roku 1861 demonštroval farebnú fotografickú reprodukciu založenú na troch farebných zložkách. Viaceré monochromatické záznamy cez farebné filtre sa pri premietaní skladali do farebného obrazu. Išlo o aditívny princíp; nebol to dnešný jednorazový farebný digitálny záber.

Elektronický záznam neskôr umožnil spracovať obraz číselne. Russell Kirsch sa spája s digitalizáciou fotografie v roku 1957 a Steven Sasson s experimentálnym digitálnym fotoaparátom v roku 1975. Digitalizácia existujúcej fotografie a nasnímanie scény digitálnym fotoaparátom sú odlišné postupy.

Čo dejiny vysvetľujú grafikovi

Pre reprodukciu rozhoduje, či predloha obsahuje dostatok detailov a či ju možno bezpečne kopírovať. Negatív, pozitív, sken a digitálny súbor majú odlišné vlastnosti. História objasňuje, prečo existujú fotografické archívy s rôznymi nosičmi a prečo ich prevod na digitálne dáta vyžaduje vhodné vybavenie.

Prečo bol negatív reprodukčnou zmenou

Pri jedinečnom priamom obraze sa každé ďalšie zhotovenie viaže na nový záznam alebo ďalšiu reprodukciu. Negatív možno použiť ako spoločnú predlohu na viac pozitívov. Kvalita a stabilita tejto predlohy ovplyvní všetky kópie. Princíp pripomína opakovateľnú tlačovú formu, hoci ide o iný fyzikálny postup.

Citlivosť materiálu ovplyvňuje, ako dlho treba scénu vystaviť svetlu. Dlhá expozícia obmedzuje pohybové motívy a kladie nároky na stabilitu fotoaparátu. Rast citlivosti a vhodnejšie optické riešenia postupne rozširovali možnosti portrétu a dokumentácie.

Digitálny záznam umožní rýchly náhľad a kopírovanie dát, ale história trvalého uchovania sa tým nekončí. Súbor môže zaniknúť pri poškodení média alebo nesprávnom uložení. Pre archív potrebujeme identifikáciu, zálohu a možnosť neskoršieho čítania. Rozvoj fotografie preto zahŕňa snímanie, reprodukciu aj správu obrazových záznamov.

Príklad z praxe: V tmavej krabici sa na stene objaví obraz okna, no po zatvorení otvoru zmizne. Máme optický obraz, nie uloženú fotografiu. Ak na vhodné miesto vložíme svetlocitlivý materiál a použijeme príslušný bezpečný odborný proces, obraz možno zaznamenať. V škole ukážeme princíp schémou alebo bezpečným optickým modelom bez chemických pokusov.