História world wide web

Problém, ktorý riešil World Wide Web

Výskumníci pracujúci v CERNe mali dokumenty uložené na rôznych počítačoch a používali nekompatibilné systémy. Nájsť súvisiacu informáciu vyžadovalo vedieť, kde sa nachádza a ako k nej pristúpiť. Tim Berners-Lee v roku 1989 navrhol prepojiť dokumenty pomocou hypertextu. Myšlienkou bolo sprístupniť informácie tak, aby čitateľ mohol prechádzať od jednej súvislosti k ďalšej.

WWW je informačný systém fungujúci prostredníctvom internetu. Internet zabezpečuje spojenie sietí; web organizuje a sprístupňuje dokumenty a služby. Elektronická pošta môže využívať internet bez toho, aby bola sama webovou stránkou.

Hypertext a identifikácia dokumentu

Hypertext obsahuje odkazy, ktoré vedú k ďalšiemu dokumentu alebo časti dokumentu. Čitateľ nemusí postupovať iba po poradí strán. Odkaz z článku o tlači môže viesť na vysvetlenie ofsetu a odtiaľ na materiály. Toto prepojenie tvorí informačnú sieť.

URL je adresa zdroja. V modelovej adrese https://example.org/ucivo/tlac.html protokol určuje spôsob prístupu, example.org označuje hostiteľa a ďalšia časť cestu k zdroju. Adresa pomáha zdroj nájsť; názov odkazu pomáha človeku pochopiť jeho účel. Nezrozumiteľný text „klikni sem“ poskytuje menej informácií než „Princíp ofsetovej tlače“.

HTML, HTTP a prvý server

• HTML popisuje štruktúru dokumentu: nadpisy, odseky, zoznamy a odkazy.
• HTTP určuje spôsob komunikácie pri žiadaní a poskytovaní webových zdrojov.
• Server zdroje sprístupňuje; prehliadač ich žiada a zobrazuje.

Tieto časti majú odlišné funkcie a spolu umožňujú používanie webu.

Do konca roku 1990 Berners-Lee vytvoril základné súčasti prvého systému vrátane servera a prehliadača. Spolupracoval aj s Robertom Cailliauom. Prvá stránka vysvetľovala samotný projekt WWW. V roku 1991 sa informácie o systéme rozšírili mimo pôvodné pracovisko.

Prečo bola dôležitá otvorenosť

CERN v roku 1993 sprístupnil softvér WWW na voľné použitie. Organizácie nemuseli žiadať jedného vlastníka o individuálne povolenie vytvoriť kompatibilný server či prehliadač. Otvorené technické pravidlá podporili rozvoj rôznych implementácií.

Web sa postupne rozšíril od vedeckých dokumentov k správam, obchodným službám a používateľskému obsahu. Historické počty serverov či používateľov vždy uvádzame s rokom; nevysvetľujú stav dnešného webu. Základné princípy odkazu, adresy, klienta a servera však zostávajú použiteľné pri pochopení aj modernej stránky.

Cesta cez odkazy a informačná orientácia

Odkaz môže smerovať na iný server bez toho, aby sa dokument fyzicky presunul. Autor vytvorí spojenie medzi zdrojmi a čitateľ si vyberá vlastnú cestu. Hypertext preto rozširuje lineárne čítanie, ale zároveň vyžaduje jasné názvy a orientáciu. Po prechode má používateľ vedieť, na akom dokumente je a ako pokračovať.

Pri učebnici môže kapitola o materiáloch odkazovať na techniku, ktorá ich používa. Odkaz dopĺňa súvislosť, nenahrádza základné vysvetlenie. Ak čitateľ musí po každej vete opustiť stránku, výklad sa rozpadá. Základný dokument preto zostáva ucelený a odkazy poskytujú primerané rozšírenie.

Neplatný odkaz môže vzniknúť po zmene adresy alebo odstránení zdroja. Otvorený web umožňuje veľké množstvo spojení, ale nezaručuje ich trvalé fungovanie. Prevádzkovateľ preto udržiava adresy a kontroluje odkazy. Historická myšlienka prepojenia informácií má tým aj praktický dôsledok: kvalita webu závisí od správy vzťahov medzi dokumentmi, nie iba od jednej peknej stránky.

Príklad z praxe: V učebnici má pojem „spadávka“ odkaz na jeho vysvetlenie. Odkaz neotvára nový nákup ani nepublikuje údaje; iba sprístupňuje súvisiaci obsah. Pre čitateľa je užitočný, ak vie, kam vedie a môže sa vrátiť k pôvodnej lekcii.